Prvé číslo Esperantisto slovaka sa objavilo na jar 1946, aby tak zároveň symbolizovalo prebudenie sa nášho dovtedy skromného hnutia. E. Váňa ho vydal v Žiline, ktorá sa ukázala byť centrom všetkej esperantskej aktivity. Luxusná obálka, úvodné slová, ako aj obsah boli vo veľkom štýle, dôrazné a nádejné. Číslo bolo okrášlené kresbami Martina Benku (kto by si vtedy pomyslel, že náš národný umelec sa už skryte zaoberá naším jazykom?). Aj dnes už svetoznámy esperantský novinár Imrich Zalupský prispel k úspechu.
Druhé číslo bolo venované mestu Trenčín, odkiaľ sa ohlásili nový spolupracovníci a horlivý propagátori: Ján Lamačka a Ed. V. Tvarožek. Ale s majstrovským prekladom a naaranžovaním nádhernej slovenskej ľudovej pesničky sa predstavil aj náš starý priekopník Ján Valašťan-Dolinský.
Prvý ročník mal iba 80 strán, pretože sa vydavateľ finančne vyčerpal a odpredal vydavateľské práva. II. ročník vychádzal v Trenčíne a pripravovali ho páni Lamačka a Tvarožek. V prospech esperanta skončila jeho dvojjazyčnosť a časopis získal staronových priekopníkov, akými boli Dr. V. Aŭsterlitz z Bardejova, A. Ľ. Kremer z Košíc, Milda Jakubcová z Brna a Št. Seemann; z nových pribudol Dr. Ľ. Izák, redaktor turistického časopisu „Krásy Slovenska“. To umožnilo usídliť sa v T. S. Martine, kde sa konal prvý slovenský esperantský kongres a ktoré sa stalo sídlom Slovenského esperantského inštitútu a organizačného odboru Slovenskej esperantskej spoločnosti. Od tej doby časopis odzrkadľuje aj rast hnutia po organizačnej stránke a dosahuje aj východnú metropolu Košice, mesto druhého esperantského kongresu. Po ceste našiel nové významné centrum a podporu nášho hnutia v podtatranskom Svite a horlivého priekopníka Dr. Ed. Sahligera. Počet strán druhého ročníka sa zdvojnásobil na 160.
Na konci roka sa finančné prostriedky trenčianskej dvojice vyčerpali, ale znova sa našiel záchranca v práve vytvorenom Esperantskom inštitúte v T. S. Martine, ktorý prevzal ďalšie vydávanie. Hoci ani nový vydavateľ nemohol zabezpečiť každomesačné vychádzanie, predsa len vyšlo celkovo 12 čísel na 192 stranách.
Trenčianska redakcia začala a martinská pokračovala v získavaní zahraničných spolupracovníkov. Preto sa obsah obohatil; ale aj domáci autori prišli s novými témami, napr. J. V. Dolinský nielen s prekladmi slovenských básni, ale vlastnými veršami, a tiež článkami o hudbe, jazyku, atď. Aj št. Seeman a Ed. V. Tvarožek prekvapili niekoľkými majstrovskými prekladmi do esperanta. Ich články (a najmä články I. Zálupského) prebudili tiež záujem zahraničných redakcií atď.
III. ročník zverejnil sériu turistických článkov, ľudových prísloví preložených do esperanta a dokonca aj správy o medzinárodných kongresoch, ktorých sa mohli zúčastniť naši delegáti. Posledné číslo venované mestu Žilina, vydané na kriedovom papieri, sa niektorým páčilo, ale iní sa sťažovali na „letákovitosť“ časopisu. Napriek tomu prebudilo záujem v celom svete a bolo dobrým dôkazom o prínose esperanta pre naše organizácie cudzineckého cestovného ruchu, ktoré boli predtým výrazne proti.
IV. ročník sa podobal na predchádzajúci, má však pestrejší obsah a chce seriózne a nezaujate informovať zahraničných esperantistov o veľkých zmenách v ľudovodemokratickej ČSR a vytvára priestor aj pre vyjadrenie československo-sovietskeho priateľstva.
Všetky ročníky slúžili na zoznámenie s celou Republikou a srdečnú spoluprácu oboch národov: českého a slovenského, tak sa časopis stal vlastníctvom celoštátneho esperantského hnutia a prílohou odbornejšieho českého „esperantského“ a politického Informačného vestníka Esperantskej služby.
Zdroj: článok Bilanco v Esperantisto Slovaka 12/1949; krátené