[Tretia časť]
Počas druhej svetovej vojny bola esperantská činnosť utlmená, ale neprestala, hoci v Nemecku esperantisti boli prenasledovaní, bolo zlikvidované hnutie, pálili esperantské knihy, na základe Hitlerovho dekrétu, že „židia nabádajú ľudí učiť sa medzinárodný jazyk, napr. Esperanto, aby pomocou neho ich ľahšie ovládali“ (Mein Kampf, 1939, str. 302). Napriek tomu esperantisti na Slovensku boli aktívni.
Esperantský klub v Bratislave dňa 24. septembra zmenil svoj štatút tak, že jeho pole pôsobnosti bude celé územie vtedajšej Slovenskej republiky. Hneď si žiadali schválenie príslušnej štátnej inštitúcie. Po dvadsiatich mesiacoch, 7. júna 1943 ministerstvo vnútorných vecí v Bratislave schválilo zmenený štatút, ale doručilo ho do klubu až v decembri 1943. Esperantský klub v Bratislave sa stal celoštátnym centrom esperantského hnutia na Slovensku.
Na začiatku januára 1944 vydal obežník, v ktorom bola vyjadrená nádej, že vojna už dlho nepotrvá a že esperantisti budú môcť aktívne pomôcť k medzinárodnému zmiereniu. V obežníku boli tiež zdôraznené naliehavé úlohy a potreba spolupráce.
Obežník mal veľkú odozvu. Dňa 20. februára 1944 bol vydaný druhý obežník, v ktorom boli inštrukcie na ďalšiu činnosť. To bol posledný obežník do konca vojny.
Kvôli prísnej policajnej kontrole musel skončiť písomný kontakt s vidieckymi esperantistami. Avšak klubové schôdze v Bratislave sa konali pravidelne.
Štátne inštitúcie stále viac a viac podozrievali esperantistov z protištátnej činnosti. A naozaj, mnohí esperantisti boli aktívni protifašistický bojovníci. Mnohí z nich stratili svoj život v boji proti fašizmu, ale mnohí ešte žijú a aktívne sa zúčastňujú práce pre esperanto.
Zdroj: P. Rosa: Situacio de Esperanto en Slovaka Socialisma Respubliko; Bratislava, 1977