[Prvá časť
Pozn.: Materiál bol napísaný v období socializmu, niektoré fakty už nie sú aktuálne]
Na území Slovenskej socialistickej republiky, ktorá je [pozn.: už neplatí] východnou časťou Československej socialistickej republiky, bolo esperantské hnutie aktívne už na začiatku XX. storočia. Vtedy tvorilo severnú časť Uhorska. Esperantisti a esperantské skupiny boli organizovaní v Uhorskej esperantskej spoločnosti, alebo v spoločnosti Verda Standardo, ako to dokazujú pečiatky v rôznych knihách, ktoré vtedy vlastnili esperantské skupiny. Napríklad v piatom vydaní Hamleta z roku 1909 je pečiatka „Hungarlanda Esperanta Societo grupo de Pozsony“ (Pozsony je maďarský názov Blatislavy), v Lingvaj Respondoj, vydaných v roku 1910, je pečiatka „La Verda Standardo Dir, A. Marich. E.V.L.V.St. grupo de Trencsén“. Esperantisti a esperanstkú skupinz jestvovali nielen v mestách Bratislava a Trenčín, ale aj v mestách Bardejov, Devín, Komárno, Lučenec, Senica, Prešov, Trnava a Košice. V Košiciach bol aj skupina Uhorskej robotníckej esperantskej spoločnosti, kde mal Julio Baghy svoj prvý kurz esperanta pred prvou svetovou vojnou. (Pozri tiež Encyklopédiu esperanta, I. zväzok, strany 228 a 232). Tento stav trval až do rozpadu Rakúsko-Uhorskej monarchie v roku 1918
Z organizačného hľadiska sa nič nezmenilo ani keď vyšla prvá slovenská učebnica esperanta. Vydal ju v roku 1907 Dr. Albert Škarvan s rusom N. P. Evstifejevom pod názvom „Základy medzinárodnej reči esperanto od Dra Zamenhofa“ „Úplný slovenský preklad“ „Fundamento de internacia lingvo Esperanto do D-ro Zamenhof“ „Kompleta slovaka traduko“.
Je zaujímavé, že druhé nezmenené vydanie vyšlo v roku 1918 v Amerike, v meste Chicago, kde žije početná slovenská menšina.
… Dr Škarvan [učebnicu] venoval slovenskému národu so želaním, „aby bola znakom jeho rovnoprávnosti so všetkými ostatnými národmi“.
Zdroj: P. Rosa: Situacio de Esperanto en Slovaka Socialisma Respubliko; Bratislava, 1977