Narodil sa 31. januára 1869 v Tvrdošíne na severnom Slovensku. Počas štúdia medicíny sa zoznámil s dielom L. Tolstého a pod jeho vplyvom sa stal vojenským zbehom a bojovníkom za vznešené myšlienky mieru a bratského spolunažívania všetkých národov.
Po získaní doktorského titulu musel ísť na vojenčinu ako vojenský lekár do vojenskej nemocnice. Čoskoro po tom, ako sa stal vojakom, 6. februára 1895 napísal svojim nadriadeným, že sa rozhodol nebyť ďalej vojakom, nenosiť vojenskú uniformu a neslúžiť vo vojenskej nemocnici, pretože tieto záležitosti protirečia jeho svedomiu, jeho presvedčeniu a náboženskému cíteniu.
Výsledkom tohto rozhodnutia bolo, že ho uväznili, kruto s ním jednali, odobrali mu titul doktora a lekársky diplom. Podarilo sa mu utiecť do Ruska, kde tiež navštívil obdivovaného Tolstého. Vo februári 1897 bol vypovedaný z Ruska. Odsťahoval sa do Anglicka a tam vydal v ruštine dielo „Moj otkaz ot vojennoj službi. Zapiski vojennovo vrača“ (Moje odmietnutie vojenčiny. Zápisky vojenského lekára.) V knihe opisuje svoj život, životné princípy a príčiny pre ktoré odmietol slúžiť u vojska a tiež aj následky tohto rozhodnutia. Ostro kritizoval rakúsko-uhorský režim a imperialistický militarizmus. Jeho humánne, sociálne, mierové a protivojnové myšlienky sa jasne opäť prejavujú v nasledujúcich slovách už zmienenej knihy:
„Vojenčina trápi mnohých ľudí, môžeme povedať, že celé ľudstvo. Nielen mladí počas vojny strácajú svoje rozkvitajúce telesné a duševné sily, nie len matky, otcovia, sestry, bratia, snúbenice a príbuzní vojakov musia prežiť utrpenie a často i biedu, ale všetky národy krvácajú a oslabujú sa pre hrozné rany militarizmu. Pracujúci ľud trpí v otroctve, drie krvopotne do únavy, nemajúc možnosť a čas si zlepšiť, alebo ani len sa zamyslieť nad svojou neľudskou situáciou. A ťažké miliardy, ulúpené do ľudu sú míňané na pušky a kanóny, na pevnosti a vojenské lode, na kasárne a inú vystroj, ktorú potrebuje armáda. A prečo? Aby ľudia, na rozkaz nejakého polobláznivého imperialistu, alebo ziskuchtivej ministerskej kliky, sa hodili jeden na druhého ako šelmy, ničiac životy, majetok a šťastie stámiliónov.
Vlády, namiesto toho, aby slúžili ľuďom ich utláčajú, zotročujú a znemožňujú ich vývoj. Rovnaké to je v štátoch demokratických, možno ešte horšie, ako v štátoch absolutistických.“
Anglické podnebie zle pôsobilo na jeho zdravotný stav. Ochorel, a v roku 1898 sa presťahoval do Švajčiarska, aby sa vyliečil. Tam zostal do roku 1910. Aj tam zostal verný svojim princípom. Napríklad odmietal z vlastnej vôle platiť dane. Argumentoval tým, že švajčiarska vláda podporuje boháčov a utláča chudobných, teda by jednal nemorálne, keby ich svojimi daňami podporoval.
Vo Švajčiarsku sa naplno rozvinula jeho činnosť za a prostredníctvom esperanta. Tu preložil a na vydanie pripravil spomínanú slovenskú učebnicu esperanta. Hoci ju napísal v zahraničí, bola vytlačená v jeho domovine, v meste Martin.
V roku 1907 cestoval zo Švajčiarska na tretí Univerzálny kongres Esperanta do Cambridge, aby reprezentoval utláčaný slovenský národ. Tam hájil práva nielen Slovákov, ale presadzoval vzájomné porozumenie všetkých ľudí a národov na báze múdrosti a lásky. Povedal:
„Prišiel som sem pozdraviť vás v mene národa počtom malého, málo známeho, skrytého a skrývaného, hoci býva takmer v centre Európy. Hovorím v mene národa slovenského v Maďarsku, ktorý kedysi tvoril veľkú, samostatnú Moravskú ríšu, ale stratil svoju nezávislosť.
Ľudstvo stojí na prahu obrovský zmien. Prastará myšlienka šťastnejšieho a spravodlivejšieho spoločenského života na zemi, stále žijúca v srdciach ľudí, vždy príťažlivá a vždy inšpirujúca najvznešenejšie mozgy, hoci rôznymi spôsobmi sfalšovaná, musí byť uskutočnená. Nie smrtonosné zbrane, ale len idey, alebo správnejšie, uskutočnenie ideí, ideí najvyšších a najvznešenejších môže zachrániť národy. Ľudia a národy si musia porozumieť prostredníctvom múdrosti a lásky, lebo bojujúc ohňom a mečom, vraždiac sa navzájom, si nikdy nebudú môcť porozumieť. Zviera v našej prirodzenosti musí ustúpiť duchu. Zviera v človeku je silné, ale musí byť skrotené a spútané. Ak nie, ľudia nie sú ľuďmi a všetky naše dobré sklony či už náboženské, filozofické, poetické, by bolo len delírium, bolo by len klamom.
Esperanto je nevyhnutný mocný nástroj na usmernenie ľudstva na správnu cestu jednoty. Ja dúfam, že aj moji spoluobčania to čoskoro pochopia a Esperanto ich pomôže vyviesť z úkrytu a dovedie ich spolu s inými, spolu so všetkými národmi, do sveta spravodlivejšieho a šťastnejšieho než je ten, ktorý je možné vidieť viac-menej v každej krajine“
Tiež písal pre prvé robotnícke noviny „Medzinárodná spoločenská revue“, ktoré boli založené v roku 1906.
V roku 1910 sa mohol vrátiť domov. Ale v roku 1915 bol znovu uväznený a potom internovaný v koncentračnom tábore v Egeri a Vepelét, kde zostal až do konca prvej svetovej vojny. Hlavné príčiny uväznenia boli, že tvrdil o rusoch, že sú to dobrí ľudia, že dostal v rokoch 1912-1914 z Ruska 124 odporúčajúcich dopisov, a že ho navštevovali podozrivé osoby hovoriace cudzím jazykom.
Dožil sa oslobodenia slovenského národa a zomrel 21. marca 1926.
Myšlienky odstránenia vojny, mierového spolužitia národov, ukončenia vykorisťovania, úplnej rovnoprávnosti národnej, ekonomickej, sociálnej, rasovej, náboženskej, pre všetkých ľudí, na ktorých uskutočňovaní doktor Škarvan tak odvážne a obetavo bojoval, sú aktuálne ešte aj dnes.
Zdroj: P. Rosa: Situacio de Esperanto en Slovaka Socialisma Respubliko; Bratislava, 1977